Kamoška

Ozvala sa mi po telefóne tá, na ktorú som čakal v kaviarni a dala mi košom. Veľmi som vtedy chcel, aby prišla, ale ona to vyriešila telefonicky, vraj jej niečo do toho prišlo, že nemôže, že inokedy.... Bol som vtedy znechutený,( ale vzápätí som pozeral do očí svojej terajšej lásky).

No, tak teraz zase zavolala... po akom dlhom čase? Veď to je jedno. Chcela sa stretnúť. Povedal som, že NIE! Nemôžem, nechcem, veď načo?
- Ty sa hneváš ... - počul som jej mačací hlások. Na ňu sa predsa nezvyknú hnevať. Sú radi, keď prejaví záujem. Kladú sa jej pod nohy, aby mohla do nich kopnúť.

- Nemám sa prečo hnevať :-DD práve opačne, mohol by som ti byť vďačný. - Ona nechápe a mne sa nechce vysvetľovať. Nechcelo sa mi s ňou strácať čas, nechcelo sa mi na ňu myslieť, nechcelo sa mi ju predstavovať si ju. Skrátene – nezájem, nič, luft. Vyhovoril som sa na pracovnú vyťaženosť, čo bola fakt pravda. Už si nenosím prácu domov tak často, väčšinu sa snažím stíhať v práci. Lebo doma chcem mať oázu pokoja a lásky :-D

- A to sa fakt nehneváš? Začo mi môžeš byť vďačný? – snažila sa ignorovať moje ukončenie rozhovoru a tváriť sa, že je najnormálnejšie na svete teraz jej vysvetľovať veci do telefónu. Jednoducho nedzentlmensky som zložil. Nech sa ide bodnúť niekam. Už som na ňu zabudol.

Desať minút pred koncom pracovnej doby sa mi nanominovala do kancľu. Kolega ju z videnia poznal a takticky (podľa neho ) sa vymotal preč. Kolegyňa balila svoje šminky a nákupy a nevšímala si akože. Bol som namosúrený. Tých desať či pätnásť minút by bolo stačilo na dokončenie roboty. Ale vyzerala krásne, to sa nedalo poprieť. Líškavo a kamarátsky podišla ku mne, ako keby sa bol čas zastavil práve vtedy. Kolegyňu ignorovala, objala ma a zdvihla ku mne tvár, čakajúc bozk alebo bozky. Asi nevedela, že nemám zmysel pre cestovanie v čase, že nemám zmysel pre jej vypočítavé výmysly a pohrávanie sa s mužmi. Bez slova som tie jej mačacie laby dal zo seba dole a kľudne to mohla vidieť moja kolegyňa. (Tá navyše pozná už moju súčasnú partnerku, moju malú chutnú maturantku). Tejto Cice sa to však neráčilo a v hĺbke svojho najvnútornejšieho ega to nemohla prijať nielen ako fakt, ale ani ako srandu. (Lebo mohla to na srandu obrátiť).

- Chcem ísť s tebou papať. Kam pôjdeme?- opýtala sa, ako bola zvyknutá. A zase tie laby s nalakovanými pazúrmi okolo môjho pásu. A vypliešťa na mňa oči a lepí sa na mňa. Chichoce sa, a ja darmo rozmýšľam, čo som kedy na nej videl? Peknú tváričku, veľké prsia?

Veď tej mojej sa nevyrovná v ničom. Mal som veľkú chuť ju surovo odsotiť, ale nedokážem sa k ženám takto správať, tak som len dal ruky dozadu, chcel som tie jej dlane dať preč zo seba a ona práve o jedení hovorila. Zrazu vidím, kolegyňa sa spoza jej chrbta blíži a vravi:

- S dovolením! – Cica sa obzrela, kolegyňa ma začne ťahať za rukáv a vraví :

- Nevieš, že sa máme ponáhľať? Tvoja priateľka nás čaká... - a zrazu, ako keby si spomenula len tak náhodou, vrazi Cice do rúk krabičku parížskeho šalátu so slovami:

- Dajte si, keď ste hladná, ale rožok si niekde kúpte cestou.-

Moja milá asertívna a citlivá kolegyňa, empatická kamarátka mi prišla pomôcť, i keď som ju nežiadal. :-DD a nejak by som to iste vyriešil. Ale urýchlila to.

Zaštrngala kľúčmi a zahlásila:

- Zamykáme, ide sa! – ja som zobral tašku a poslušne som ju bez slova a s úsmevom nasledoval.

Cica naštvano tresla šalátom na môj stôl a klop, klop vypochodovala, aj zadkom zabudla vrtieť. S kolegyňou sme sa pustili do smiechu a ja som ju srdečne objal. Kamošku :-DD