Malý veľký chlap

V pondelok sa začínajú stredoškolákom dôležité chvíle, ale to možno väčšina ľudí vie. Tak si viete predstaviť asi to napätie, ktoré teraz prežívame spolu s mojou malou maturantkou. Teraz sa skoro ani nevídame. Chýba mi. Ale učí sa a ja som tomu rád. Nechcem ju teraz rozptyľovať, len ak bude sama chcieť. Som pripravený a tajne si to želám :-D . Ťažké obdobie. Skončí, keď odmaturuje.

Minulú sobotu som bol pozvaný na obed ku kolegyni ja, a pretože som nemal vyhliadky na stretnutie s mojou maturantkou, prijal som pozvanie. Nebolo to celkom len pozvanie na obed, ale išiel som k nej s odhodlaním pomôcť s nejakými technickými závadami v byte. Prišiel som k nej o jedenástej a tam už všeličo rozvoniavalo.

Prvé, čo som opravil, bol splachovač na wécé. V kúpeľni stačilo len vymeniť tesnenie, horšie to bolo s dverami, ktoré sa ťažko otvárajú, pretože sa zadrhávajú o podlahu. To som teda neopravil, pretože som nemal ako. Skúsim niekedy inokedy, keďže už viem, čo im chýba. Malý syn mojej kolegyne na mňa najprv len opatrne zazeral a postupne okolo mňa opatrne chodil a potom sa osmelil a rečnil a rečnil. Aj kladivo mi podržal :-D pomocník, ale nakoniec sme dvere nechali tak.

Naobedovali sme sa a vytiahol som ich von. Malý chcel ísť do ZOO. Myslel som, že to nebude problém, ale bol. A veľký. Taký som bol ubehaný, ako keby som bol na nejakom treningu. Len som oči vyvaľoval, ako malý vládal, koľko mal energie. Chvíľu bol tu a už ho nebolo, zase ho hľadať a strážiť, aby nezdúchol a nevliezol do nejakej klietky :-D Celkom živo som si uvedomil, ako býva moja kolegyňa zničená, keď sa končí deň. Ten malý je nezmar. Zo ZOO sa mu nechcelo odísť, mal som pocit, ako keby bol na kľúčik a pokazil sa, že funguje ako perpetum mobile. Nakoniec sa jeho mame podarilo uhovoriť ho, lebo mu spomenula, že ujo ho ide odviezť autom.

Doma u nich som skoro odkväcol. Malý mi priniesol pivo z chladničky a ja som mu neodolal. Ani pivu, ani malému . Stále rozprával a pobehoval a ja rád, že sedím. Doobeda na mňa podozrievavo gánil a už podvečer bol so mnou najlepší kamoš. Keď ho večer chcela mama ísť osprchovať, odmietal a kričal, že ho mám sprchovať ja. Kamoška sa cítila trápne, ospravedlňovala sa mi. Šiel som za tým malým svišťom do kúpeľne a opýtal som sa ho, dokedy sa bude hrať na maličkého. Veď veľký chlap sa sprchuje sám, nepotrebuje k tomu ani mamu ani nikoho. Tak mi ukázal, že on veru nie je žiadny krpec. Keď bol hotový, opásal som mu uterák okolo malých bokov a keď vyšiel von z kúpeľne, utekal sa mame pochváliť, že sa sprchoval celkom sám. Kolegyňa na mňa hodila obdivný pohľad. Asi nič nevie o mužskom princípe. Alebo vie? Išiel som utrieť tú mláku okolo vane, ktorú tam urobil ten malý veľký chlap.

Potom sme sa ešte zasmiali, ako sa malému páčilo chodiť opásaný v uteráku a ako nakoniec bleskovo zaspal ako zabitý.
Mal som v sebe veľa nevyslovených otázok ohľadne života mojej kolegyne a novej kamošky. Ale veď sa možno dozviem, keď sa jej bude chcieť hovoriť.

Kamoška

Ozvala sa mi po telefóne tá, na ktorú som čakal v kaviarni a dala mi košom. Veľmi som vtedy chcel, aby prišla, ale ona to vyriešila telefonicky, vraj jej niečo do toho prišlo, že nemôže, že inokedy.... Bol som vtedy znechutený,( ale vzápätí som pozeral do očí svojej terajšej lásky).

No, tak teraz zase zavolala... po akom dlhom čase? Veď to je jedno. Chcela sa stretnúť. Povedal som, že NIE! Nemôžem, nechcem, veď načo?
- Ty sa hneváš ... - počul som jej mačací hlások. Na ňu sa predsa nezvyknú hnevať. Sú radi, keď prejaví záujem. Kladú sa jej pod nohy, aby mohla do nich kopnúť.

- Nemám sa prečo hnevať :-DD práve opačne, mohol by som ti byť vďačný. - Ona nechápe a mne sa nechce vysvetľovať. Nechcelo sa mi s ňou strácať čas, nechcelo sa mi na ňu myslieť, nechcelo sa mi ju predstavovať si ju. Skrátene – nezájem, nič, luft. Vyhovoril som sa na pracovnú vyťaženosť, čo bola fakt pravda. Už si nenosím prácu domov tak často, väčšinu sa snažím stíhať v práci. Lebo doma chcem mať oázu pokoja a lásky :-D

- A to sa fakt nehneváš? Začo mi môžeš byť vďačný? – snažila sa ignorovať moje ukončenie rozhovoru a tváriť sa, že je najnormálnejšie na svete teraz jej vysvetľovať veci do telefónu. Jednoducho nedzentlmensky som zložil. Nech sa ide bodnúť niekam. Už som na ňu zabudol.

Desať minút pred koncom pracovnej doby sa mi nanominovala do kancľu. Kolega ju z videnia poznal a takticky (podľa neho ) sa vymotal preč. Kolegyňa balila svoje šminky a nákupy a nevšímala si akože. Bol som namosúrený. Tých desať či pätnásť minút by bolo stačilo na dokončenie roboty. Ale vyzerala krásne, to sa nedalo poprieť. Líškavo a kamarátsky podišla ku mne, ako keby sa bol čas zastavil práve vtedy. Kolegyňu ignorovala, objala ma a zdvihla ku mne tvár, čakajúc bozk alebo bozky. Asi nevedela, že nemám zmysel pre cestovanie v čase, že nemám zmysel pre jej vypočítavé výmysly a pohrávanie sa s mužmi. Bez slova som tie jej mačacie laby dal zo seba dole a kľudne to mohla vidieť moja kolegyňa. (Tá navyše pozná už moju súčasnú partnerku, moju malú chutnú maturantku). Tejto Cice sa to však neráčilo a v hĺbke svojho najvnútornejšieho ega to nemohla prijať nielen ako fakt, ale ani ako srandu. (Lebo mohla to na srandu obrátiť).

- Chcem ísť s tebou papať. Kam pôjdeme?- opýtala sa, ako bola zvyknutá. A zase tie laby s nalakovanými pazúrmi okolo môjho pásu. A vypliešťa na mňa oči a lepí sa na mňa. Chichoce sa, a ja darmo rozmýšľam, čo som kedy na nej videl? Peknú tváričku, veľké prsia?

Veď tej mojej sa nevyrovná v ničom. Mal som veľkú chuť ju surovo odsotiť, ale nedokážem sa k ženám takto správať, tak som len dal ruky dozadu, chcel som tie jej dlane dať preč zo seba a ona práve o jedení hovorila. Zrazu vidím, kolegyňa sa spoza jej chrbta blíži a vravi:

- S dovolením! – Cica sa obzrela, kolegyňa ma začne ťahať za rukáv a vraví :

- Nevieš, že sa máme ponáhľať? Tvoja priateľka nás čaká... - a zrazu, ako keby si spomenula len tak náhodou, vrazi Cice do rúk krabičku parížskeho šalátu so slovami:

- Dajte si, keď ste hladná, ale rožok si niekde kúpte cestou.-

Moja milá asertívna a citlivá kolegyňa, empatická kamarátka mi prišla pomôcť, i keď som ju nežiadal. :-DD a nejak by som to iste vyriešil. Ale urýchlila to.

Zaštrngala kľúčmi a zahlásila:

- Zamykáme, ide sa! – ja som zobral tašku a poslušne som ju bez slova a s úsmevom nasledoval.

Cica naštvano tresla šalátom na môj stôl a klop, klop vypochodovala, aj zadkom zabudla vrtieť. S kolegyňou sme sa pustili do smiechu a ja som ju srdečne objal. Kamošku :-DD