Wednesday 29 November 2006

Rafinovaný


Obaja sme sa snažili sústrediť na problém a prísť na ten zádrheľ. Čumeli sme do tých papierov, ale videli sme v nich len čiary, ktoré sme vlastne ani nevnímali. Zaujímavé bolo iba to, že tie priame čiary vo výkresoch sa mi začali prehýbať a nadobúdať tvar kriviek Gabikiných bokov. Pozrel som do šéfovej tváre a videl som, že je tiež diametrálne vzdialený od daného problému. Jeho pohľad upretý na jedno miesto bol zasnívaný a čiary, ktoré videl on, predpokladám, kopírovali krivky Gabikých pŕs. Ešteže nemáme spoločnú hlavu, lebo by sme sa kvôli tým predstavám pobili. „Tk toto nemá význam. Treba to zabaliť“.Šéfsúhlasil okamžite, ako som návrh vyslovil.

Vstal a otvoril skrinku so šnapsom. Ani sa neopýtal, vybral z nej fľašu whisky, dva poháre a nalial nám obom. Potrebovali sme to. Alkohol stekal dole hrdlom a lahodne pálil. Konečne nový silný pocit. Pozreli sme na seba a vedeli sme, na čom sme. Počarila nám tá tigrica. Dali sme ďalšieho panáka do krvného obehu. Zbalil som výkresy a šéf si ich založil kdesi na spodok do šuflíka.

Vyšiel som z miestnosti šéfa a bol som v Gabikinej. Gabika stála na špičkách a pokúšala sa vložiť do hornej police modrý šanón. Zase som mal pred očami tie ladné krivky. Priskočil som jej na pomoc, aby jej šanón nevypadol z rúk. Skoro sa stratila medzi mnou a policou, o ktorú som ju pritlačil (rafinovaný). „Prepáčte, slečna, neublížil som Vám?“ Mal som dôvod chytiť ju za ruku, dotýkať sa jej.“Nie je mi nič“ usmiala sa krásne ako víla „ďakujem vám, že ste mi pomohli.“ Usmievala sa aj očami. „Pomohol som? Ja som vám pomohol...aha! Že som vám zasunul ten ... no, to nič . Veď ja ...“ som sa z tej krásy akosi zakoktával. Ja by som jej zasunul všetky šanóny, keby chcela a keby chcela, jooj, zasúval by som aj iné potrebné (môžme tomu vravieť hoci aj dokumenty) dokumenty. „Prepáčte mi, že som sa nepredstavil. Ja som ..., ale volajte ma Leo.“ „Ja som Gabriela X, môžte ma volať Gaba, Gabika, alebo ako chcete.“ Chytil som jej ruku, zodvihol ju k perám a pobozkal som ju. Mala v tvári rumenec, bola taká mladučká, svieža, neodolateľná. „Gabika, kedy si urobíte prestávku na obed? Chcel by som vás pozvať, aby som mal šancu napraviť zlý dojem, ktorým som na vás zapôsobil.“ Začala ma presviedčať, že dojem nebol zlý, veď sa nič nestalo.

Nemohol som ju nechať hovoriť a riskovať, že príde na moje zámery alebo že príde niekto cudzí do miestnosti a ostanem bez šance na rande s ňou. „Prepáčte Gabika, uvedomil som si, že cez obed nie som voľný, ale mohli by sme ísť spolu na večeru. Neodmietnite ma, prosím. Stretnime sa o šiestej na Hlavnom námestí, dobre?“ Už som bol pri dverách, takže som jej nedal šancu odmietnuť ma (rafinovaný).

                                                             To be continued



 

2 comments:

sas said...

hm, rafinovany teda si..ako taky cukor :) aj taky sladulinky si bol v tom clanku. Len kto vie, aka je skutocnost? heh... :)
no idem chytro citat dalej... zacina to byt napinave :)

pluto said...

aj v skutocnosti som sladulinky.nebudem ti vraviet aby si ochutnala lebo by si ma zbila :D
tesi ma ak sa ti to paci:D