Chodíme spolu asi tri týždne, poznáme sa asi päť. Naše zoznámenie to boli dve čudné náhody.
Prvýkrát na zastávke električky v meste. Vlastne tie náhody boli tri? Áno, museli byť, lebo vtedy som nebol autom a šiel som z roboty. Vedel som, že oslavujeme, tak som nebol autom.
Stál som na tej zastávke a rozmýšľal som o ... to je predsa jedno, aj tak by z toho nič nebolo.
Vkĺzla pod striešku tak, že som si to ani nevšimol. Až zrazu, keď som začul zvuk, ako poťahovala nosom a smrkala.
O chvíľu znova tie zvuky, šmátrala v kabelke, zrejme neúspešne a ja som si uvedomil, že jej došli papierové vreckovky. Celkom bez bočného úmyslu som vybral z vrecka a podal som jej môj načatý balíček. Neodmietla. Neodmietla a celkom poriadne si vyfúkala nos.
" To je z randenia v takomto hnusnom počasí. Každý si myslí, že láska hreje a .. "- takto som sa pokúšal rozrušiť neznámo medzi nami, aby sa necítila hlúpo, že má sople. Ani neviem, prečo som svoju vetu nedopovedal, nejaký jej pohyb alebo gesto ma zabrzdili.
" Ja si vždy dávam horúci čaj s rumom a horúcu vaňu. Keď prídete domov, vyskúšajte to." - radil som jej, mysliac si, že triašku a tie usmoklené oči a sople má od zimy.
A debilná električka sa konečne objavila a my sme nastúpili. Ona sedela a ja som stál vzadu kúsok od nej. Mala rozmazané oči, červený nos, skrčená ako zmoknuté kura. A plakala. Chvíľami plakala. Miesto za ňou bolo zrazu prázdne, tak som si tam sadol a opýtal sa , či sa jej niečo stalo a či nepotrebuje pomoc. Zavrtela hlavou, tak som dal pokoj. Pozeral som sa do skla a tešil som sa do svojho bytu. Že si aj ja dám vaňu, čaj a k nemu ešte niečo, alebo aspoň to niečo, ak sa mi nebude chcieť variť čaj.
Vystupovala a od dverí mi kývla. Len mi napadlo, že aká je zosúladená s počasím.
Za nejakých pár dní sme na seba natrafili v Tescu. Bol som v potravinách a čítal som návod na nejaké talianske cestoviny. Akési decko začalo robiť bengál, tak som to nechal a padal odtiaľ k pokladniam. Asi som komentoval tú hrôzu, až sa baba predo mnou i dievča pred ňou otočili.
Tá tetka predo mnou niečo hovorila, ale ja som vnímal len oči toho dievčaťa. Vyzerala trochu inak. Vlastne celkom inak. Ani som nevedel, že to je ona. To preto, že bola namaľovaná a neplakala. Došlo mi to vo chvíli, keď povedala "ahoj". Potom počkala na mňa, kým som zaplatil a než sme vyšli hore schodmi, vyhutoval som, či ju mám niekam pozvať a či ma nepošle do zadku.
Neposlala. To bolo fajn. Ibaže fajn nebolo to, že som sa musel vrátiť ešte do práce. Taký trapas! Pozveš kočku niekam si sadnúť a zrazu cililink niekde v hlave a bolo po všetkom. Trochu mi asi zamrzol úsmev, ale zaimprovizoval som a zahlásil názov podniku, do ktorého ju pozývam.
Zatvárila sa vyjavene. No samozrejme, veď som ju pozval k sebe do práce.
Smial som sa. Bola akási vyplašená alebo nesmelá, ale potom sa pripojila k môjmu smiechu, keď som jej povedal, že si ideme sadnúť do mojej kancelárie. Nie je tak celkom len moja, ale cítim sa v nej ok. Nalial som jej kávu a šiel som za starým vybaviť tú vec, čo nezniesla odklad.
Starý mal hneď dobrú náladu, keď zistil, že vec som vybavil a má takého obetavého pracanta, aj sa pokúšal núkať ma kávou, ale poďakoval som sa s tým, že mám kávu u seba a niekto ma čaká.
Vyjavene pozeral, asi sa nestáva, že mu podriadení odmietajú pozvanie na kávu. Tak som len tak posrato zaklamal, že mám novú známosť, že ma čaká. (Nemohol som mu predsa povedať, že sa len chystám ju baliť a čaká na mňa u mňa. Celkom cudzia ženská. Takmer cudzia.)
" Tak choďte. Veď slušné dievča má byť už o ôsmej v posteli, aby o desiatej mohla byť už doma"-
zavtipkoval a sám sa na tom i rehotal, nechápajúc, že ja tam stojím s nechápavým výrazom, kým to došlo až do výšky môjho mozgu. (Skôr som bol prekvapený, lebo som ho doteraz mal za suchára a nič o jeho humore nevedel).
" Ako sa volá vaša slečna?"- zaujímal sa čudne, ale to nebolo podstatné. Podstatné bolo čím skôr odtiaľ zmiznúť, aby sa náhodou moja návšteva nevyparila. Tak som mu povedal
" Anka. Anka sa volá".- myslel som, že len kývne na také tuctové meno a ja kývnem a pôjdem. Ale on prekvapene
"Pekné . Aj moja dcéra je Anka. Vlastne je Blanka, po mame. Len si tak skrátila meno. Ešte v škole. Decká sa jej vraj posmievali, ani neviem prečo."
Zato ja som to vedel hneď. Veď predsa "Vieš, ktoré je najpoctivejšie ženské meno?" L en som sa čudoval, že pri tom svojom humore, ktorý mi odhalil, tento fúzatý fór nepozná.
Keď sme o desať minút vyšli na chodbu, starý tam idúc po schodoch s niekym debatoval. Chcel som Anke povedať, o koho ide, ale zbledla, cúvla späť ku dverám a začala sa nezmyselne tváriť, že na mojom stole niečo zabudla. Ale nezabudla, ja som to vedel. A odrazu som vedel úplne presne, že keď sme sa v Tescu na schodoch predstavovali, povedala mi skrátenú verziu svojho mena. Ešte sa stále sa hanbí za to svoje skutočné poctivé meno.
Ale mne sa páči. Pristane jej. Začal som jej hovoriť "Blánš". Starý o tom zatiaľ nevie.
