Nemala rada čokoládu. Teda nie že by ju nezjedla, ale jej nechýbala, alebo po nej netúžila. Aj v tom bola nezvyčajná. Všetky predchádzajúce baby mali čokoládu rady. Jej som nosil oriešky. Zistil som, že ich má rada, keď som jej priniesol orieškovú Milku. Po rozbalení hneď vylúpla oriešok, slastne ho pochrumkala a čokoládu dala do úst mne. Potom sme sa bozkávali. Také to boli sladké bozky... do slova a do písmena.
Raz som jej priniesol pistáciové... boli slané. Boli fakt mňamové, ale bol po nich smäd. Zašli sme do Funusa, lebo sme práve prechádzku mali po Horskom. Pivo bolo správne, bodlo. Chutilo jej. A nejako ju rozvravelo, začala väčšmi štebotať, bola akási veselšia, čo ma fakt potešilo. Túlil som sa k nej a objímal ju okolo pliec, občas som sa úchytkom nenápadne dotkol jej predností. Vzbudzovala túžbu. Musela to cítiť. Bál som sa, že to vie každý naokolo, že budem na posmech. Ešte som so žiadnou nikdy naozaj nič nemal. Bál som sa aj toho, že keby prišlo na lámanie chleba, budem neohrabaný a trápny. Bál som sa jej povedať, ako po nej veľmi túžim, bál som sa, že ma odmietne, bál som sa, že to nebudem vedieť, bál som sa, že ma potom vysmeje, keby ma náhodou neodmietla, bál som sa,že ..... no bál, ale chcel som to.
Z Funusa sme sa náhlili, lebo začalo hrmieť. Utekali sme sa skryť do búdy na zastávke trolejbusu,
ale dážď sa spustil tak rýchlo, že sme premokli do nitky. Pritúlil som si ju k sebe, ako keby som ju mohol vysušiť. Vlasy mala prilepené na čele, z obočia jej kvapkala voda. Zdvihla ku mne svoj zelený pohľad a určite vedela, že ju milujem. Usmiala sa a povedala, že je zima. Šúchal som jej ruky, chrbát, aby som ju zahrial a mne bolo šialene horúco. Vôbec som nemyslel na to, že by som mohol byť trápny, že by ma mohla odmietnuť a uraziť sa, jednoducho som sa jej začal dotýkať. Všade, kde sa dalo. Tie dotyky priam pálili. Ako keby som chytil do rúk dva žeravé granáty pred výbuchom. Chveli sa a do stredu dlaní mi chceli svojimi stvrdnutými hrotmi vyvŕtať jamu. Odistený granát sa nesmie pustiť z ruky a ja som mal dva. Nepustil som ich ani keď prišiel trolejbus. Len som Helenu zatlačil telom viac do tmy. Tá mokrá blúzka sa rozopínala ťažko, ale vedel som, že stačí len chcieť. A ja som chcel a vedel som už, že chce aj ona. Bol to úžasný prvý pocit, dotýkať sa granátov len tak, nie cez látku. Nevidel som ich v tej tme, ale chutili božsky. Pochutnával som si na nich slastne. A bol som úplne, ale úplne smelý. Stiahol som ju k sebe na lavičku, posadil som si ju oproti sebe obkročmo a v svetlách ďalšieho prichádzajúceho trolejbusu som si stihol prezrieť narýchlo tú obnaženú krásu pred sebou. Pritiahol som ju k sebe, aby cudzie oko nič nezazrelo. Cítil som, ako jej rýchlo bije srdce, cítil som ho pod rukou, nádherne búšilo a jej feromóny mi dráždili zmysly do nepríčetnosti. Vôbec som sa nezamýšľal nad tým, čo a ako mám spraviť, ako mám postupovať. Nebolo to treba. Stačilo pár dotykov úplne poslepiačky a vznášali sme sa niekam preč do výšin.
To, čo som cítil, sa nedá slovami opísať, preto sa ani nebudem o to pokúšať. Odvtedy som po nej túžieval ešte viac ako zvyčajne. Krásna zvonka, slastná zvonka i z vnútra. Mohla si ma ochočiť, keby chcela. Zobal som jej z ruky. Vzdával som vďaku nebesiam, že mi ju poslali.
Z Funusa sme sa náhlili, lebo začalo hrmieť. Utekali sme sa skryť do búdy na zastávke trolejbusu,
ale dážď sa spustil tak rýchlo, že sme premokli do nitky. Pritúlil som si ju k sebe, ako keby som ju mohol vysušiť. Vlasy mala prilepené na čele, z obočia jej kvapkala voda. Zdvihla ku mne svoj zelený pohľad a určite vedela, že ju milujem. Usmiala sa a povedala, že je zima. Šúchal som jej ruky, chrbát, aby som ju zahrial a mne bolo šialene horúco. Vôbec som nemyslel na to, že by som mohol byť trápny, že by ma mohla odmietnuť a uraziť sa, jednoducho som sa jej začal dotýkať. Všade, kde sa dalo. Tie dotyky priam pálili. Ako keby som chytil do rúk dva žeravé granáty pred výbuchom. Chveli sa a do stredu dlaní mi chceli svojimi stvrdnutými hrotmi vyvŕtať jamu. Odistený granát sa nesmie pustiť z ruky a ja som mal dva. Nepustil som ich ani keď prišiel trolejbus. Len som Helenu zatlačil telom viac do tmy. Tá mokrá blúzka sa rozopínala ťažko, ale vedel som, že stačí len chcieť. A ja som chcel a vedel som už, že chce aj ona. Bol to úžasný prvý pocit, dotýkať sa granátov len tak, nie cez látku. Nevidel som ich v tej tme, ale chutili božsky. Pochutnával som si na nich slastne. A bol som úplne, ale úplne smelý. Stiahol som ju k sebe na lavičku, posadil som si ju oproti sebe obkročmo a v svetlách ďalšieho prichádzajúceho trolejbusu som si stihol prezrieť narýchlo tú obnaženú krásu pred sebou. Pritiahol som ju k sebe, aby cudzie oko nič nezazrelo. Cítil som, ako jej rýchlo bije srdce, cítil som ho pod rukou, nádherne búšilo a jej feromóny mi dráždili zmysly do nepríčetnosti. Vôbec som sa nezamýšľal nad tým, čo a ako mám spraviť, ako mám postupovať. Nebolo to treba. Stačilo pár dotykov úplne poslepiačky a vznášali sme sa niekam preč do výšin.
To, čo som cítil, sa nedá slovami opísať, preto sa ani nebudem o to pokúšať. Odvtedy som po nej túžieval ešte viac ako zvyčajne. Krásna zvonka, slastná zvonka i z vnútra. Mohla si ma ochočiť, keby chcela. Zobal som jej z ruky. Vzdával som vďaku nebesiam, že mi ju poslali.
No comments:
Post a Comment