Infekcia alebo Čo sa deje na blogspote?

Tak po dlhom čase som nakukol na blogspot a tu zakliata krajina. Mŕtve všetko.
Kto tu vlastne ešte píše? Zdá sa, že mnoho blogov zmizlo, blogy, ktoré boli, sú osirelé, len akísi "mudrci" sa tu činia záhadným komentovaním.
Pri svojom poslednom príspevku som pred chvíľou vymazal nejakých 20 hieroglyfických komentárov a už sa mi ďalej nechce. Pri inom svojom článku mám tých hieroglyfov asi 200.
Blogspot postihla akási choroba. Vyzerá to na infekciu.

Náhodou

Chodíme spolu asi tri týždne, poznáme sa asi päť. Naše zoznámenie to boli dve čudné náhody.
Prvýkrát na zastávke električky v meste. Vlastne tie náhody boli tri? Áno, museli byť, lebo vtedy som nebol autom a šiel som z roboty. Vedel som, že oslavujeme, tak som nebol autom.
Stál som na tej zastávke a rozmýšľal som o ... to je predsa jedno, aj tak by z toho nič nebolo.
Vkĺzla pod striešku tak, že som si to ani nevšimol. Až zrazu, keď som začul zvuk, ako poťahovala nosom a smrkala.

O chvíľu znova tie zvuky, šmátrala v kabelke, zrejme neúspešne a ja som si uvedomil, že jej došli papierové vreckovky. Celkom bez bočného úmyslu som vybral z vrecka a podal som jej môj načatý balíček. Neodmietla. Neodmietla a celkom poriadne si vyfúkala nos.
" To je z randenia v takomto hnusnom počasí. Každý si myslí, že láska hreje a .. "- takto som sa pokúšal rozrušiť neznámo medzi nami, aby sa necítila hlúpo, že má sople. Ani neviem, prečo som svoju vetu nedopovedal, nejaký jej pohyb alebo gesto ma zabrzdili.
" Ja si vždy dávam horúci čaj s rumom a horúcu vaňu. Keď prídete domov, vyskúšajte to." - radil som jej, mysliac si, že triašku a tie usmoklené oči a sople má od zimy.

A debilná električka sa konečne objavila a my sme nastúpili. Ona sedela a ja som stál vzadu kúsok od nej. Mala rozmazané oči, červený nos, skrčená ako zmoknuté kura. A plakala. Chvíľami plakala. Miesto za ňou bolo zrazu prázdne, tak som si tam sadol a opýtal sa , či sa jej niečo stalo a či nepotrebuje pomoc. Zavrtela hlavou, tak som dal pokoj. Pozeral som sa do skla a tešil som sa do svojho bytu. Že si aj ja dám vaňu, čaj a k nemu ešte niečo, alebo aspoň to niečo, ak sa mi nebude chcieť variť čaj.
Vystupovala a od dverí mi kývla. Len mi napadlo, že aká je zosúladená s počasím.

Za nejakých pár dní sme na seba natrafili v Tescu. Bol som v potravinách a čítal som návod na nejaké talianske cestoviny. Akési decko začalo robiť bengál, tak som to nechal a padal odtiaľ k pokladniam. Asi som komentoval tú hrôzu, až sa baba predo mnou i dievča pred ňou otočili.
Tá tetka predo mnou niečo hovorila, ale ja som vnímal len oči toho dievčaťa. Vyzerala trochu inak. Vlastne celkom inak. Ani som nevedel, že to je ona. To preto, že bola namaľovaná a neplakala. Došlo mi to vo chvíli, keď povedala "ahoj". Potom počkala na mňa, kým som zaplatil a než sme vyšli hore schodmi, vyhutoval som, či ju mám niekam pozvať a či ma nepošle do zadku.

Neposlala. To bolo fajn. Ibaže fajn nebolo to, že som sa musel vrátiť ešte do práce. Taký trapas! Pozveš kočku niekam si sadnúť a zrazu cililink niekde v hlave a bolo po všetkom. Trochu mi asi zamrzol úsmev, ale zaimprovizoval som a zahlásil názov podniku, do ktorého ju pozývam.
Zatvárila sa vyjavene. No samozrejme, veď som ju pozval k sebe do práce.

Smial som sa. Bola akási vyplašená alebo nesmelá, ale potom sa pripojila k môjmu smiechu, keď som jej povedal, že si ideme sadnúť do mojej kancelárie. Nie je tak celkom len moja, ale cítim sa v nej ok. Nalial som jej kávu a šiel som za starým vybaviť tú vec, čo nezniesla odklad.

Starý mal hneď dobrú náladu, keď zistil, že vec som vybavil a má takého obetavého pracanta, aj sa pokúšal núkať ma kávou, ale poďakoval som sa s tým, že mám kávu u seba a niekto ma čaká.
Vyjavene pozeral, asi sa nestáva, že mu podriadení odmietajú pozvanie na kávu. Tak som len tak posrato zaklamal, že mám novú známosť, že ma čaká. (Nemohol som mu predsa povedať, že sa len chystám ju baliť a čaká na mňa u mňa. Celkom cudzia ženská. Takmer cudzia.)
" Tak choďte. Veď slušné dievča má byť už o ôsmej v posteli, aby o desiatej mohla byť už doma"-
zavtipkoval a sám sa na tom i rehotal, nechápajúc, že ja tam stojím s nechápavým výrazom, kým to došlo až do výšky môjho mozgu. (Skôr som bol prekvapený, lebo som ho doteraz mal za suchára a nič o jeho humore nevedel).
" Ako sa volá vaša slečna?"- zaujímal sa čudne, ale to nebolo podstatné. Podstatné bolo čím skôr odtiaľ zmiznúť, aby sa náhodou moja návšteva nevyparila. Tak som mu povedal
" Anka. Anka sa volá".- myslel som, že len kývne na také tuctové meno a ja kývnem a pôjdem. Ale on prekvapene
"Pekné . Aj moja dcéra je Anka. Vlastne je Blanka, po mame. Len si tak skrátila meno. Ešte v škole. Decká sa jej vraj posmievali, ani neviem prečo."
Zato ja som to vedel hneď. Veď predsa "Vieš, ktoré je najpoctivejšie ženské meno?" L en som sa čudoval, že pri tom svojom humore, ktorý mi odhalil, tento fúzatý fór nepozná.

Keď sme o desať minút vyšli na chodbu, starý tam idúc po schodoch s niekym debatoval. Chcel som Anke povedať, o koho ide, ale zbledla, cúvla späť ku dverám a začala sa nezmyselne tváriť, že na mojom stole niečo zabudla. Ale nezabudla, ja som to vedel. A odrazu som vedel úplne presne, že keď sme sa v Tescu na schodoch predstavovali, povedala mi skrátenú verziu svojho mena. Ešte sa stále sa hanbí za to svoje skutočné poctivé meno.

Ale mne sa páči. Pristane jej. Začal som jej hovoriť "Blánš". Starý o tom zatiaľ nevie.

Ženy klamú telom

Kamoš ma pozval, že to bude "iná párty", že potrebujeme ozdraviť telo, zresetovať bunky a tak. Už to tam bolo v plnom prúde, keď sme prišli my. Nikto ma tam nepoznal, ja som tam nikoho nepoznal. Kamoš ma chvíľu nechal samého, išiel sa ohlásiť kamoške a zagratulovať sme jej mali spolu. Smotánka akási.

Videl som ju kráčať dole schodmi, keďže som stál medzi dverami. Nevedel som, prečo bola bosá, ale baby robia všeličo, aby boli iné ako ostatné. Jedna teda chodí bosá, druhá v topánkach s 12 centimetrovými podpätkami, tretia má čižmy po kolená aj keď je leto. Tak som sa ani nečudoval. Prešla okolo a všimla si ma. Naostatok, nedalo sa nevšimnúť si ma, keď som tam stál a ona sa o mňa obtrela. Cítil som sa sekundu ako debil, ale jej pohľady ma toho hneď zbavili.

Sadla si na gauč a ja som na ňu čumel, hlavou mi behalo všeličo. Cítil som nejakú zvýšenú teplotu a uvedomil som si, že čokoláda, ktorú mám v náprsnom vrecku musí mäknúť. Ešte mi napadla taká paralela alebo úmera, že úmerne s tým ako ja tvrdnem a zahrievam sa pri pohľade na ňu, mäkne mi čokoláda vo vačku. Spomenul som si, ako jeden môj kamarát opisoval svoju predstavu, ako bude svoju frajerku oblievať roztopenou čokoládou.

Napadlo mi, že pôjdem k nej, ako správny chlap a začnem nenápadne konverzovať :) . Celú dobu , ako som k nej šiel, pozerala na mňa. A odrazu bol pri gauči kamoš. Predstavil nás narýchlo a hneď začal s gratulovaním. Tak toto je ona? Vytiahol som zmäknutú čokoládu a cítil som sa trápne, že som aj ja radšej nekúpil kvetinu. Tak som hneď svoje rozpaky z mäkkej čokolády začal zahovárať nápadmi, čo s ňou. Vložiť ju do mrazničky, pripraviť z nej nápoj? Pozerala začudovane a kamoš sa obzeral po nejakej húre, no a ja som to teda zaklincoval tým, že takáto roztopená by sa dala krásne natierať na pokožku . Jej pohľad sa okamžite zmenil na pobavený a kamoš sa otočil ku mne, či dobre počul. Smiali sme sa a kecali.

Ja som pil džús s vodkou a ona pila vodku s džúsom. Sedeli sme na tom gauči a vedel som, že so mnou má úmysly. To tá čokoláda. Vlastne asi tá predstava, ktorú vyvolali tie moje reči. Naliala mi a mal som na ňu čakať, že si odskočí. Kam by som aj šiel, nie? Bola chvíľu preč a keď sa vrátila, bola ešte prítulnejšia. Mala iné tričko a voňala citrusmi. Ďalšia asociácia sa mi zrodila v hlave. Citrusy, ktorými sa nasprejovala a citrusy v jej tričku. Ano, mala ich ako pomaranče. Ako dva pomaranče, ktoré chcú vyskočiť z výstrihu.

Šepkala mi do ucha. A chichúňala sa pri tom, tak som ničomu nerozumel a smial som sa, lebo ma to šteklilo. Zobrala ma za ruku, čokoládu mi vložila do vrecka košele a odviedla ma do svojej izby na poschodí. Zavesila sa mi okolo krku a chcela sa bozkávať. Chcela roztápať čokoládu. Roztápali sme. Bolo mi horúco na nevydržanie, dal som ju zo seba dole a ona si hneď odopla sukňu. Bola naostro. Kukal som že, čo? a ona tiež že čo? No prekvapený a stuhnutý. Prišla ku mne a chytila ma. Normálny chmat ako majkl džeksn.

Úplne nechlapsky mi napadlo, že sa poznáme asi len dve hodiny. Žiadne nejaké reči, pohľady, romantika ako to baby chcú. Rozopinala mi opasok a ja som pozeral nehybne dole na dva stiesnené pomaranče. Celá situácia mi prichodila ako keby som to nebol ja ale niekto iný. Prichodil som si ako kominár, ktorý mal na oslave upraviť ťah komína.
A ešte aby som nezabudol na citrusy. Ale dá sa zabudnúť, na niečo, čo nie je? Jeden háčik uvoľníte a akési abraka dabra a citrusy v prdeli. Abraka dabra, miznem z posratých Strmých vŕškov.

Keď som sa na ňu pýtal kamoša a zmienil mu o tom v jej izbe, ten fták dostal záchvat smiechu.
Najviac sa chlámal na majklovi džeksnovi.
"Tak na ňu zabudni. Ber to ako že mala narodky. Všetky baby klamú telom."

Chiméra

V piatok večer sa mi naozaj nikam nechcelo ísť. Bol som úplne vyšťavený a inaktivovaný z toho debilného počasia akoby paralyzovaný. Doteraz som si na sebe nevšimol, že počasie má na mňa nejaký vplyv. Tak neviem, to starnem alebo tak niečo? Heh, už som skoro ako baba.

Náladu mi pokazil ten hnusný vetrisko, ktorý lámal konáre a vtieral sa do každej škáry. Otvoril som si fľašu, ale nechutilo mi. Vedel som, čo bolo vo veci. Chýbalo k tomu niečo dobré do žalúdka, nejaké dobré žrádielko. Omg! Chladnička prázdna, ale moje varičské schopnosti sú aj tak biedne. Tie kuracie prsia so zeleninou, ktoré ma naučila frajerka, mi už aj tak lezú ušami. Odkrojil som si kus chleba a natrel ho paštétou. Iné som doma nemal a nakoniec je veľmi ľahké zaradiť sa k paštekárom v Bratislave :) (bez urážky, milí paštekári :))

V telke samé reklamy, ale mne sa aj tak nechcelo nič pozerať. Fľašu som stiahol do polovice a zaniesol do chladničky. V ľahu som trávil ďalšiu časť večera a rekapituloval, spomínal, porovnával a hodnotil svoj život.

Mám výšku, vyzerám vraj dobre, nejaké to IQ asi mám, obliekam sa celkom normálne, robotu mám pohodovú. Toto sú také vizuálne záležitosti, ktoré padnú do oka na prvý pohľad alebo niekoľko prvých pohľadov v priebehu jednej hodiny. Tak kde je chyba, že som bez baby?
Bude niekde v mojom vnútri? Že keď ma baba spozná na niekoľko druhých pohľadov, dostanem kopačky? Ako u tej poslednej? Vôbec som to nečakal, prišlo to ako studená sprcha pod vianočný stromček. Kto vie, ako to znášala ona, keď sú baby také citlivky.

Ale už ma nezaujíma. Nechcem, aby ma zaujímala. Aj keby hneď rovno prišla sem a povedala mi prepáč, začnime odznova. Nechcel by som to a poslal by som ju do prdele. (tak mila jerry, nechod sem, jasne?)
Porovnávam sa s kamošom, ktorý sa rozišiel so svojou kočkou. Oni začali znova a vyzerá to s nimi veľmi dobre. Aspoň sa mi tak vidí. Veď sa idú brať. Nie, nezávidím mu. Alebo možno trošinku. Alebo možno aj viac, nerozumiem tomu. Zdá sa mi, že sme dosť podobní, celkom si rozumieme, máme veľmi podobné názory a iste aj vkus. Ako je teda možné, že o mňa nezavadí taká kočka ako tá jeho?

Nie som žiadna krysa, nezvádzam kamarátom ich frajerky. Je to tabu. Ale mohol som. Vtedy, keď boli od seba. Rozmýšľal som, či by som mal u nej šance, keď sme sa viacej krát zhodli, že s tým jej sme podobní. To sú otázky v rovine "čo by bolo, keby?" Ale baví ma na to myslieť. Veď sú to len myšlienky, tak čo? Len predstavy.

Chémia nesmie chýbať. Hovorí sa to, ale ja som to nikdy neskúmal. Bolo mi to jedno, kým to fungovalo a keď prestalo, tak mi to bolo ľahostajné. Len pri tej poslednej ma to štvalo, keď prišiel koniec. Ale už je dobre. Zahojené, oželené, zabudnuté. Neoživovať, nespomínať!

O baby nemám núdzu. Ale sú všeliaké. A mňa to už nebaví mať všeliaké. Je to dosť únavné a pripomína mi to neustály kolotoč pitomín a priblblých rečí pri zoznamovaní sa na Azete. Som takýto, pracujem ako ..., zaujímam sa o... , rád športujem, rád chodim do kina, som stále slobodný, atď. stále dookola. Otrava. Ale vždy ma vtedy napadlo, čo ak je medzi nimi tá pravá a stratí sa mi len preto, že sa mi nechce chatovať a dokola opakovať to isté?
A teraz tiež. Vždy mi napadne, čo ak tá baba je v skutočnosti úplne iná a keď ju pošlem do hája, ani nezistím, aká je a pošlem preč tú správnu ale nespoznanú?

Koľko rande mám ešte pred sebou, kým nájdem tú správnu? Alebo je to len nejaká chiméra, za ktorou sa ženiem?

Očarený ako princ Debil

Dopadol na mňa svetabôľ a nechcelo sa mi nikam ísť. Tak som sa dnes len tak povaľoval po byte, čumel na telku, mysliac si, že tá trocha tenisu mi pridá na nálade. Ale veľké guľové oné! Trochu som prešiel blogosféru, v snahe nájsť niečo podnetné alebo zábavné? Niečo sa našlo, ale málo dnes ľudia píšu.

Browsoval som teda po televíznych staniciach a naraz ma upútala kráska. Pozeral som a bol som z nej mimo. Niečo tam varila. Chcem povedať, že to bol program o varení, ale pre mňa to bolo vedľajšie. Aj keď by sa mi v mojej situácii zišlo ovládať túto činnosť, v tej chvíli som videl len ju.
Súmerná tvár, pekné črty, nie že by bola extra pekná, ale v jej tvári bol inteligentný výraz. Rozprávala (bolo to ale dabované ) o význame nejakých látok v tom jedle. Civel som na ňu a začala ma opúšťať zášť voči ženskému pokoleniu. Teda túto mať! To by bolo! Hneď by som jej rozpustil tie vlasy stiahnuté do konského chvosta.

Na sebe mala nohavice, farbu si nepamätám, ale boli také sexi, bedrové, obtiahnutá v nich bola teda riadne. Až som sa čudoval, ako sa v tom môže pri varení hýbať. Ja pri varení potrebujem voľnosť. No jej to nevadilo. Krásne sa pohybovala, zohýňala a všeliak sebou mykala, až to so mnou začalo hýbať. Mala nádherný zadok, aspoň v tých nohaviciach sa mi videlo, keď sa zohla, alebo keď na ňu dali záber od zadu. Ale zpredu bol na ňu pohľad tiež krásny, snáď ešte lepší, až by som povedal že skvostný. Naozaj sa neviem rozhodnúť, či zozadu alebo zpredu?

Tričko jej končilo pár centi nad okrajom nohavíc, takže bolo vidieť pupok. No čo vám poviem? Krásny! A keby pohľad chcel pomaly kĺzať nahor, nedalo by sa. Lebo tam hore boli v pušapke uväznené dve krásne veci. Očarenie, mágia, bosoráctvo? Všetko jedno! Sledoval som tie dve vecičky naducané pod tričkom. A predstavivosť mi začala fachať veľmi bolestivo. To tričko malo rafinovaný výstrih. Odhaľoval čiastočne . Bol oblý, taký hlbší a ešte navyše uprostred bol nástrih. Takže cez ten bolo vidno dosť hlboko oblé naducané dudy. Ale iba na kúsku. Dosť však na to, aby to vzrušovalo normálneho chlapa a povzbudzovalo jeho predstavivosť.

A povzbudovalo. Čo všetko mi prebehlo mysľou? To vám ani nebudem hovoriť. Aj keď sa mi nechcelo dnes vytiahnuť von päty, hodil som na seba teplákovú súpravu a tenisky a šiel som si zabehať . Ale očarenie neprešlo. Ako princ z rozprávky, ktorý zbadal portrét princeznej a zamiloval sa do nej. Sám som si pripadal ako debil. Nepomôžem si. Rozmýšľam, prečo je ľudské telo stvorené tak ako je? A prečo reaguje na zrakové podnety tak ako reaguje. Ženské telo je také krásne, že muža vie očariť, alebo aj úplne zmagoriť.

Príroda sa s nami nepekne zahráva. V podstate je zlomyseľná, hrozne zlomyseľná! Tak čo si počať, keď žijeme na takejto vzrušenej planéte? Chodiť po nej s klapkami na očiach?

Lahôdka

Asi to tak bude, že svini sa o kukurici sníva. To nám hovorí jedna ľudová múdrosť a tomu verím, pretože náš ľud bol vždy nielen veľmi všímavý ale aj zdielny. Čiže tie odpozorované veci si oznamovali.

V noci sa mi snívalo o huspenine. O takej, ktorú doma robievala moja mama alebo babka, keď bolo po zabíjačke. Odkedy som z domu, chýba mi táto dobrota. To, čo sa dá kúpiť pod názvom huspenina, to je hmota pre psov, a nie pre ľudí. Vravím z vlastnej skúsenosti.
Predpokladám, že ten živý sen ovplynil moje chúťky po celý deň.

Frajerka mi cengla, že s kamarátkou držia miesta v pizerii, tak hneď ako budem mať "padla", mám rýchlo prísť. A že si urobíme fajn večer a bude sranda a všeliaké sľuby. Ani som veľmi nehovoril, lebo pri predstave jedla sa mi opäť zjavila pred očami huspenina a začal som slintať. V poslednej dobe aj tak dosť často žijem na pizze z mrazáku. Frajerka má skúšobné obdobie a kulinárčením sa jej nechce rozptylovať.

Cestou z práce som zaskočil nakuknúť ku Mäsiarom, či náááhodou nenájdem vytúženú lahôdku, lebo na pizzu som naozaj nemal chuť po tých všetkých značkách GUSEPPE, RISTORANTE, MAESTRO atď. Motali sa tam dvaja kkti, ktorých som nemienil stretnúť, takže som sa rýchlo vzdialil. Už som len na tú pizzu odsúdený. Zas posedíme s nejakou Jerrinou spolužiačkou a zastavíme sa na malý nákup v Tescu, ale fakt nedovolím vložiť do vozíka jedinú pizzu. S týmito predstavami som vstúpil do pizzerie odhodlaný dať si napriek pohoršeniu prítomných niečo nie príliš talianske.

Rýchle i hodnotiace pohľady som vrhal k veškerým stolom, hľadajúc svoju tmavovlásku a jej mahagonovlasú kamošku, až mi bolo čudné, že kde nič tu nič. Zavibrovalo mi vo vačku a prestalo. Vybral som ten diablov nástroj a prezvonil som ju ja. Kúsok odo mňa sa ozvala známa melódia, ktorú má nastavenú ako zvonenie. Tri ohnuté chrbty tesne nad stolom sa rozrehotali a tak sme sa po dlhšej dobe zvítali s Motýľovcami.

Pred sebou mali už naštudované jedálne lístky a ja som si mal napochytre tiež čosi vybrať. No ako vravím, tie talianske cestá mi už idú hore krkom, chcel som niečo poriadne nezdravé, tak reku poriadny kus mäsa. Akýsi špízik so slaninou mal uspokojiť moje nadržané chuťové bunky. Tí traja tlačili do hláv pizzu a ja som moju porciu zhltol, ani som o tom nevedel.
Len tak medzi rečou som sa opýtal, či vedia vykladať sny a popísal som im veľkú porciu huspeniny, ktorú som videl v sne aj ako mi na ňu tečú sliny celý deň.

Bolo to, akoby som si práve vykoledoval pozvanie. Tie dve koťuhy mali tú moju lahôdku doma. Trochu neveriacky som si ich premeriaval, lebo mohlo ísť kľudne o namotávku. Alebo iný druh podozrenia - kto im tú vec uvaril? Nezdalo sa mi reálne, že by niekto u nich varil takú vec, takú dedinskú vec. Veď títo Bratislaváci ani nevedia, čo to je. Alebo aké to má byť.
-No a odkiaľ to máte? Aká je? -
-Odkiaľ asi? Čo ti je? Normálka sme predvčerom robili. -čudovali sa a nechápavo pozerali.

Tak sme trocha zamulatovali skončiac u nich doma. Dôvody na oslavu sme mali, veď Jerry úspešne urobila poslednú skúšku a mne sa tiež splnila malá túžba. Keď vytiahli ten poklad z chladničky a zacítil som známu vôňu, vedel som, že to je to ono. Len to vyzeralo zvláštne, teda inak, ako som zvyknutý. Zvedavo som si tú porciu prezeral a keď som okúsil, nemalo to chybu. Bola to chuť, po ktorej som slintal. Naštopal som sa až sa mi hrče za ušami robili - teda tak sa mi všetci smiali. Ale mal som veľa energie ponocovať.

Ráno sme sa všetci pobrali za povinnosťami, možno trocha nevyspatí a poblednutí, ale ja som si veselo niesol chutný balíček s poriadnou porciou huspeniny. V práci som ale bol ochrápaný a zabudol som ho vložiť do chladničky. Po návrate z práce som si išiel rovno zdriemnuť a s výslužkou som sa stretol až ráno, keď mi z tašky išiel podivný smrad.

A aké z toho plynie poučenie? Že úplne nepravdivé sú reči o škodlivosti jedenia neskoro večer.
Veď by som mohol len ďalej slintať. Ale Jerry už medicky vraví, že s dobrotami sa to nesmie preháňať.

Ako chrúst

Už som ako Motýľ, ktorý sa učil variť. Pardon, ktorý skúšal variť. Teoreticky sa dá predpokladať, že k vareniu netreba nejak moc vedomostí a učenia. Veď aj ten Jamie Oliver len tak odkukáva včeličo hocikde po svete. A aj tak si myslim, že Motýlisko sa snažil variť, lebo žiarlil na Jamieho. Keď nám Sas vysvetľovala, akú fintu používa Jamie na šúpanie cesnaku, videl som v jej očiach obdiv a v jeho očiskách srd a odhodlanie tromfnúť ho :-DD hahahaha

Chceli sme sa s tými hrdličkami stretnúť zase po čase, oplatiť ich pozvanie, pokecať a trochu sa zabaviť . No v dnešnej dobe je problém sa stretnúť. Preto sa dnes iba telefonuje, esemeskuje a mailuje a skypuje. Nemáme čas fyzicky. Hovorím o tom, že pre štyroch dospelých ľudí je veliký problém dohodnúť sa na jednom termíne. Ešteže nás nebolo viac! Kua. Ten nemohol vtedy, lebo ho súrili termíny a musel makať cezčasy a ešte aj po vikendoch, ona nemohla tiež, lebo aj ona sa musela venovať práci a urobiť vraj neskutočné množstvo výpočtov, my sme vtedy mohli. Termín, ktorý navrhli oni, bol zase neprijateľný pre mňa z dôvodov pracovnej cesty a moje zlato nemohlo zas v ďalšom navrhovanom termíne. Už to bolo na pováženie, či vôbec niekedy dáme tú slezinu dokopy.

-Čím viac sa niečo plánuje a dohaduje, tým viac je to na hovno-povedali sme si s mojou "malou". -Stretnutie bude spontánne a hotovo!-zastrájal som sa.
Nakúpil som všetko, na čo som si spomenul, čo viem, že má kto rád. A kuracie prsia asi kilo a pol, rôzne zeleniny a skvelé víno. Veď nakoniec - samé užitočné veci, nič z toho sa nestratí. Zavolal som najprv jej, lebo som presvedčený, že keď spracujem ju, ona spracuje jeho :-D (logické, nie? :-D) Vyzeralo to, že aj tak bude. Zavolala mi naspäť, že "dá sa" a ja som si povedal, že sa už nikdy nebudem nijak srať s dohodovaním a že budem spontánny a prirodzený.

Ten deň doobeda mi zavolala Sas, aby sme stretko zrušili. Nasralo ma to. Bol som na ňu v telefóne zlý. Nemám rád úplne blbé náhody a tie sa odrazu vyskytli. Po mne sa chceli ten deň v robote zázraky, ale vedel som si dupnúť. Len mi to pokazilo náladu. A ona mi volá, že môže mať ten deň poobede "mašinu" iba pre seba a že by rada zostala dlhšie, aby skončila akúsi fázu svojej práce.
-No takto sa slovo neplni, holka zradná!-nahučal som na ňu, aby došla večer rovno odtiaľ, bez mejkapu, v rifliach a pulóvri - lebo že ináč zavináč ! A bolo. O trochu neskôr ďalšia pecka. Volala mi Jerry, teda moja malinká, že jej spolužiačka má krízu, že jej je strašne blbo, že asi príde neskôr a možno aj ju dovlečie, ale že mám variť sám.

-Baby sú strašne nespoľahlivé - vravel som si a ešte som si tak myslel, že - aspoň ten Motýlisko ma nenechá v štichu. A detailne to s ním rozoberieme -

Prestrel som, nachystal som všetko a išiel som variť. Neviem, ako a čo pôvodne mienila urobiť moja malilinká, ale keďže sa práve pokúšala odviesť suicidálne myšlienky svojej kamošky iným smerom, ja som musel robiť, čo som vedel, čo som mal odkukané od nej.
Mäsko som nakrájal, posypal všeliakými koreniami a dal som ho na panvicu. Pridal som zeleninu, dusil som to a potom sa mi zdalo, že je tam akosi priveľa zeleniny a mäsa málo. Tak som pokrájal ešte ďalšie prsia, čo boli v chladničke a pridal som to k tomu. Nechal som to pod pokrievkou a keď som sa na to išiel pozrieť, zase sa mi zdalo, že tam je priveľa mäsa. No to by asi hubovala Jerry a možno i Sas by mala reči. Tak som ešte pokrájal nejakú brokolicu a pridal to tam. A zrazu sa to už nedalo miešať, bolo toho strašidelne veľa.
-No nech, radšej viacej ako menej. Aby náhodou nechýbalo. Veď všetci budú vyhladovení po celodennej makačke. A krásne to vonia, to sa poje - povzbudil som sa a pridal som ešte korenie.
-Aby nám potom chutilo aj piť predsa!-

Zanedlho som si spomenul, že Jerry vravela do telefónu, že možno dotrepe aj tú kamošku.
- Tak to bude ďalšia osoba, ešte to nakoniec aj málo bude -zľakol som sa, ako keby som nevedel, koľko tie dnešné baby jedia. A v panike som začal opäť pridávať ingrediencie. Ignoroval som fakt, že prvá várka mäsa a zeleniny si užila variaceho procesu až dosť, druhá várka asi tak akurát a táto tretia várka, kým sa tepelne obrobí, bude vyžadovať ešte ďalšie varenie. No a čo?
Veď hlad je (vraj ) najlepší kuchár!

Prvá prišla Sas, ale ja už som mal trochu pod čapicou. Sedem hodín večer, jedlo už studené, správy v telke o ničom, zas len o našich rómskych spoluobčanoch a bitke v krčme a havárie na cestách so smrteľným následkom. Tak sa aj mňa zmocňovali skrúšené pocity.
Motýľ nikde, Jerry nikde. Sas vytiahla mobil a ukázala mi SMS.
-No v prdeli! Tak ja mu tu ako blbec varím špecialitu a on trčí kdesi v prdeli v zápche na ceste z Hainburgu. Magor! - nadával som mu :-D

O ôsmej prišla Jerry bez akejkoľvek osoby. Vraj tá kamoška zaspala po nejakých tabletkách a baby sú tam s ňou. A vraj je už strááášne hladná a ideme jesť. Baby zatiaľ kecali a ja som išiel prihrievať vychladnutú večeru. Tuším som to miešal dobrú polhodinu, kým sa to kvantum prehrialo. O pol deviatej dorazil ten, ku ktorému som mal najväčšiu dôveru, spoliehal sa na jeho chlapské slovo. Ale on? No kvasil kdesi zaseknutý v zápche kvôli akejsi blbej nehode rakúskeho trtka.

Večera o pol deviatej. Servírujem im moju špecialitu, vlastnoručne som to krájal, piplal sa s tým a vypiplal ten skvost až k vrcholu dokonalosti. No vizuálne to nebolo moc extra, ale má ísť najmä o chuť. A tá bola. Mne to chutilo skvelo.
Baby boli strašne hnusné. Zjedli len trocha, lebo takto neskoro večer vraj sa jesť už nemá.
-Prečo? Ja sa naštopem aj o polnoci, keď som hladný.-
-Nezvykne sa! To nie je zdravé! - bola odpoveď.
-Ale prečo?-
-Prečo, prečo? Prešov!- začala sa smiať Sasana.
-Prečo? Preto, lebo.... preto, lebo medveď! - smiala sa Jerry.
Nelogické baby! Naštvali ma. Veď mali prísť skôr. Ja som mal pripravené o šiestej. Tak koho chyba?
A čo môj chlapsky spriaznený Motýľ? Ešte väčší "nemlehet" ako baby. Vraj už jedol po ceste. Vraj bol príšerne hladný, vraj len ochutná, aby neurazil.

Tak som sa do toho pustil sám. Naštopal som sa až až, so svojím výtvorom som bol vrcholne spokojný, neviem, či by mohli mať niečo proti aj tí najväčší gurmáni. Takú dobrotu si treba dopriať aj o deviatej večer, alebo aj neskôr. Pridal som si, veď by to bol hriech nechať to len tak.
Toľko energie a lásky som do toho vložil . Som nedocenený tými ignorantmi.

A potom som už nevládal vôôôôbec nič okrem ležania. Ako náš pes doma. Ľahol som si, vyvalil sa na chrbát a pripadal som si ako ten chrúst, čo požral všetky listy a nevládal sa pohnúť. Našťastie ma nik neprišliapol :-D