Ad revidendum

Minulý vikend som bol na „ad revidendum“ sesion. Trochu mi to narušilo osobný program, ale nezaškodilo zaspomínať na strednú školu a vidieť po dlhej dobe známe tváre.
Nechcem tu opisovať priebeh stretnutia ani zmeny, ktoré sa udiali s mojimi spolužiačkami.
Chcem trochu približiť rozhovor s mojimi kamarátmi a pouvažovať o ňom a o živote. Možno to na niečo bude dobré.

My štyria sme vždy držali partiu. Ostatní sa k nám pridávali, odchádzali, ale my štyria sme skalní. Dvaja sú ženatí, detní otcovia a korene zapustili tam, kde sa narodili. Tretí kamoš rovnako ako ja zapustil korene v hlavnom meste. Obaja sme ešte slobodní. Bolo to teda 2:2.
Bol som hrozne zvedavý na mojich dvoch ženatých kamošov a hlavne na Miša, ktorý mi kedysi odvábil frajerku a oženil sa s ňou. Vlastne neodvábil. Nechala ma a zakrátko si začala s ním. Druhý ženáč, inak Dušan, sa oženil s holkou zo susednej triedy. Aby som nezabudol na slobodného Ivana a moju maličkosť poznáte. Pluto – meno moje .

Dušan bol vždy najmenej výrečný a klasicky aj teraz sa vytáčal a nechcel začať hovoriť prvý. Len sa ponúkali, kto začne. Tak som začal sám. Povedal som im, že som sa celkom nedávno rozišiel s frajerkou a tak som prave single. Prežil som to , aj keď to nebolo práve najľahšie. Už som ok. Nerobilo by to dobrotu, tak radšej skôr ako neskôr. Áno, obaja sme vedeli, že to začína škrípať. V posteli problém nebol, týkalo sa to chápania vzťahu. Nechcel som sa stať jej bábkou, jej majetkom.
Rozkecal sa aj Ivan. On teda takéto problémy nemá. Frajerka mu zobe z ruky. Je oveľa mladšia a visí na ňom. Keď chce, tak ju pozve k sebe, keď s ňou nechce byť, zariadi sa tiež. Vyhovorí sa na pracovné povinnosti. Je mu takto dobre, vyhovuje mu tento život a nemieni to meniť. Tá kočka ešte zďaleka nie je doštudovaná, býva s rodičmi a šuká ako bohyňa. Taký prirodzený talent. Len preto je s ňou už skoro dva roky. Teda je ako je. Striedavo oblačno, raz spolu, raz od seba. Ale vždy sa po dvoch troch dňoch dajú dokopy. Miluje ho. Je na ňom závislá. On si robí, čo uzná za vhodné. No jasne, pravdaže má aj iné baby. Veď on im rád vyhovie, keď chcú, tak prečo nie? Ale áno, tamtú má v podstate rád. Aj rozmýšľal o trvalom vzťahu, ale nakoniec to vždy zapudil. Nevie, či by to bolo ono. Veď takto mu nič nechýba. Jasne, ona by chcela určite, ale nenástojí. Nechce si ho pohnevať.
A konečne boli na rade ženáči. Na nich som bol zvedavý, ako zhodnotia toto svoje ženitbové rozhnodnutie oni. Ja som sa toho bál. Určite sa toho podvedome bojím i teraz. A preto chcem vedieť, chcem byť informovaný. Chcem radu od svojich kamošov, chcem počuť z dôveryhodných zdrojov.
Mišo kopol do seba ďalší gin a rozpačito sa do toho pustil. Neklape to celkom. Ale čo je dnes ideálne? Neklape to kvôli prachom. Ženská hrabivá, nikdy ich nemá dosť. Našiel si ešte jedno zamestnanie, aby ju uspokojil, ale aj to je jej už. málo. Stále mu vykrikuje, že je neschopný. Že sa nevie postarať, aby zabezpečil rodinu. Ženie ho na prácu kamsi do Írska. Jemu sa teda nechce, ale keď sa nasere, tak pôjde a už sa nevráti. Len peniaze na deti bude posielať. Vlastne neklape im to vôbec. Sex majú len občas, ale aj tak ho to už s ňou nebaví. Možno aj preto, že je stále vyšťavený. Z jednej roboty do druhej, doma nemá pokoj. To nie je domov. Škoda, že sa na ňu ulakomil. Vtedy bola pekná. Teraz to už nie je pravda. Život na hovno! A kopol do seba ďalšieho panáka.
Dušan je v podstate šťastný s tou svojou. Teda mohlo by to byť aj lepšie, ale on si nesťažuje. Jeho žena je starostlivá, pracovitá. Ale po druhom dieťati dosť pribrala a nechce to ísť dole. Začala mať mindráky zo svojho výzoru a začala žiarliť. On ju má rád aj takú, veď je to matka jeho detí, ale nedokáže to pochopiť. Keď ho vidí v práci rozprávať s nejakou kolegyňou, vždy mu doma urobí cirkus. Keď je na služobnej ceste, stále mu telefonuje , keď sa vráti, kontroluje mu vačky, zápisník, prehrabuje sa v pracovnom stole i v mailovej schránke. Ale robi to predsa z lásky. No aj tak, Dušan je z toho unavený. Najmä z tých žiarlivostných scén, ktoré vždy končia plačom. A potom sex len tak, aby sa ubezpečila, že je pre neho ešte žiadúca. Nie preto, že má na to chuť, len tak, preto že sa to patrí.

Myslel som, že sa dozviem iné veci. Všade počúvam, že ženatí muži zijú dlhšie. Samota je zlá. V mojom veku by sa patrilo snáď už vedieť, čo chcem, mať rodinu, starať sa o ňu. Ale keď som počul dvoch z mojich troch najlepších kamošov, nie som až taký ochotný veriť, že stav manželský privedie chlapa k rozumu, kľudu a šťastiu.
Vlastne závidím tak trocha Ivanovi. Ten jeho pohľad na partnerstvo, na jeho vzťah s tou mladou pipkou, ktorú vodí za nos a užíva si kade chodí. Závidím mu ten jeho postoj a tým pádom tú jeho ľahkosť bytia. Toto nie je môj postoj. Takto ja neviem.

Som idealista? Neviem, čo som. Rozhodol som sa nechať všetko plávať a neorganizovať, nech za mňa rozhodne osud. Budem fatalistom. Čo má prísť, to nech príde. Najviac by som prijal šikovnú, inteligentnú, peknú, sexi, milú, vtipnú, pracovitú, športovo založenú, ktorá by ma chápala, mňa nešikovného, neinteligentného, nepekného, nemilého, nevtipného, nepracovitého, ale športovo zloženého na gauči pred telkou, ktorá by ma po futballe pekne romanticky zviedla. Nechám sa prekvapiť, čo osud pre mňa pripravi?